Prvú aj keď trochu spornú zmienku o bígloch nachádzame v literatúre už v polovici pätnásteho storočia. Možno sa v knihách píše o bígloch už niekoľko sto rokov a popisy bíglov občas nachádzame v historickej literatúre, väčšie množstvo správ o nich sa objavuje až na začiatku devätnásteho storočia. Z tejto doby pochádzajú takzvaní trpaslíčí (alebo Elizabetiní) bígli, ktorí boli údajne omnoho menší než ako ich popisuje dnešný štandard. Možno preto sa ešte v niektorých knihách mylne píše o tom, že existuje bígl v dvoch veľkostiach (poznámka redakcie Svět psů: Bígla v dvoch veľkostných variantoch pripúšťa americký štandard plemena, ktorý na rozdiel od amerického štandardu, ktorý prevzala FCI, uvádza v USA veľmi populárneho „poket“ bígla s hornou hranicou kohútikovej výšky 13 palcov). Vzhľad bígla, tak ako ho dnes poznáme, sa vyvinul v polovici devätnásteho storočia v poľovníckych svorkách chovaných vo Veľkej Británii. Tam sa taktiež formoval jednoznačný popis plemena, ktorý nám umožňuje stretávať sa s bíglom v jeho dnešnej podobe.
Bígl patrí k skupine takzvaných „hounds“. To sú psy, ktorí lovia na stope v prípade bígla je to stopa zajaca. Tradičnou oblasťou nasadenia bíglov je lov vo svorkách. Bígle sa pohybujú vo väčších či menších skupinách na stope zajaca a „hrajú“. Zvuk, ktorý psy na stope vydávajú, sa podobá štekotu a ostatným členom svorky hovorí: „Ešte som na stope!“ Spomenutý lov vo svorkách je však už vo Veľkej Británia a v okolitých štátoch zakázaný. Bígl má vynikajúci čuch, a preto sa u nás používa predovšetkým na pofarbenej stope. Existujú však aj bígle s kompletným výcvikom, ktoré pracujú v každodennej poľovníckej praxi.
K jeho príťažlivosti podstatnou mierou prispieva jeho priateľská povaha a mierny výraz. Elegantná línia jeho krku mu umožňuje neúnavne sledovať stopu zveri. Hrudný kôš je dobre klenutý a dosahuje až k lakťom. Bedrá sú silné a pevné. Chvost nesie vždy hore, špička chvosta je biela. Bígl má krátku hustú srsť. Povolené sú všetky farby s výnimkou pečeňovo hnedej. Najčastejšie vidíme trojfarebné (čierno-žlto-biele) alebo dvojfarebné (žltobiele) bígle, pričom žltá môže nadobúdať odtiene od svetlo žltej (lemon) až po tmavo červenú (red).
Bígl je neustále dobre naladený a pripravený pustiť sa do každého žartu. Jeho hlavným určením bol lov, práca na stope zajaca. Je to veľmi sebavedomý pes s množstvom vitality a vyrovnanou povahou. Agresia je pre neho neznámym pojmom a taktiež je u neho jednoznačne nežiadúca. Má pevné kompaktné telo so silnými kosťami. Dorastá do kohútikovej výšky medzi tridsiatimi tromi a štyridsiatimi centimetrami. Má hlavu s vysokými obrysmi, primerane dlhou tlamou, tmavým okom a široko zavesenými ušnicami.
Bígl je veľmi príjemný spoločník, ktorý okolo seba neustále šíri dobrú náladu. Je absolútne neagresívny, a preto je deálnym rodinným psom. Bígl sa v rodine cíti ako vo svorke. Vďaka jeho praktickej veľkosti ho môžeme bez problémov chovať i v byte. Držať ho samého v koterci je pre veľmi spoločenského bígla absolútne nemysliteľné.
Bígl je veľmi ostražitý, ale rozhodne to nie je strážny pes, pretože mu pre tieto účely chýba dostatočná ostrosť. Votrelca by hlasno ohlásil, avšak akonáhle by sa votrelec dostal až do domu, pravdepodobne by ho taktiež veľmi priateľsky privítal. Bígl je však nielen ideálnym rodinným psom, ale tak ako sme spomínali, je taktiež čistokrvným loveckým plemenom. Ten, kto sa o bígle vážne zaujíma, by na to nemal nikdy zabúdať.
Okrem svojho dobre vyjadreného loveckého pudu je vyslovene tvrdohlavý. Potrebuje najmä dôslednú výchovu, čo však rozhodne nesmieme zamieňať s tvrdosťou. Dôležitá je iba dôslednosť. „Nesmieš!“ znamená „Nesmieš!“ a rozhodne nie „Možno môžeš“!
Ďalšou charakteristickou vlastnosťou bígla je jeho nenásytnosť. Bígl má vždy hlad, nikdy nemá dosť. Niekedy by sa nám mohlo zdať, že ideme na prechádzku so živým vysávačom.
Každý bígl je vyhranená osobnosť so svojimi záľubami a rozmarmi. Rozhodne nie je žiadnou bábkou, ktorú by vodil vodca svorky, ale má vlastný charakter. Nielen preto sa bígl stal predlohou pre kreslenú figúrku Snoopy. Bígl je pre jedného vysneným psom, ale pre iného tvrdohlavým “ňoumou“. Dá sa jednoducho vycvičiť, čomu však veľa ľudí nechce veriť. Môžeme ho cvičiť pre jeho pôvodné určenie ako loveckého psa, alebo pre rýchlo sa rozvíjajúci turnajový šport. Jeho použitie ako poľovníckeho psa bohužiaľ nie je príliš rozšírené. V poľovníckej praxi sa ešte stále viac používajú klasické lovecké plemená. Dúfajme, že v blízkej budúcnosti nájdu bígle väčšiu obľubu aj u našich poľovníkov.
Jeho vynikajúci čuch priviedol pri rôznych poľovníckych skúškach do úžasu mnoho divákov, ktorí toto plemeno nepoznali.
Taký agilný a silný pes, akým bígl nesporne je, je nepopierateľne vhodný aj pre všetky typy kynologických športov, kam sa radí napríklad agility, turnajový šport a podobne. Bígl potrebuje činnosť a množstvo pohybu, čo je ideálne pole pôsobenia taktiež pre jeho majiteľa. Tým sa dostávame k výbehu. Rozhodne nestačí ponúknuť bíglovi veľkú záhradu. Denne potrebuje plynulú prechádzku najmenej jeden a pol až dve hodiny. Dospelý bígl je schopný (a dokonca by mal) behať plynulým klusom pri bicykli. Budete prekvapení, ako vytrvalý pes to je. Nepatrí napokon do skupiny duričov nadarmo.
Od prvého zápisu do plemennej knihy prechádza bígl obdobím neustáleho rozvoja. Jeho chov je vedený starostlivo a s veľkou zodpovednosťou. Dnešní bígli sa veľmi líšia od ideálu štandardu. Štandard bígla popisuje tohto psa ako pracovné plemeno. Toto plemeno nikdy nebolo šľachtené výhradne na psiu krásu, a preto je i dnes veľmi vitálne a zdravé.
Na výstavách sa bígl posudzuje nielen podľa krásy, ale podľa účelnosti jeho postavy a pohybu. Pretože jedine bígl s dobrou stavbou tela a kostry, vynikajúcim osvalením, neúnavným pohybom a vyrovnanou povahou ja zároveň aj krásny.
V sedemdesiatych rokoch ovládali európske výstavné scény importy zo zeme pôvodu tohto plemena. Existovalo iba málo chovateľov, ktorí by plánovane budovali chovné línie, tí sa objavili až na počiatku osemdesiatych rokov. K výraznému rozvoju plemena došlo u niekoľkých chovateľov na konci osemdesiatych rokov vkrížením dánskych bíglov. V Dánsku boli bígli spájaní veľmi cieľavedome s americkými a anglickými krvnými líniami, vďaka čomu bol vyšľachtený vynikajúci typ. Nemeckí chovatelia využili náskok dánskych chovateľov a do Dánska si jazdili pre tento úspešný chovateľský typ. Do Dánska mierili so svojimi sukami na krytie, ale cielene taktiež bígle importovali. Tímto chovateľom vďačíme za výrazné zlepšenie kvality bíglov. Nesmieme zabúdať ani na chovateľov, ktorí importovali niektorých vynikajúcich psov z Anglicka.
Bígle sa celkovo veľmi rozšírili, a preto dochádza k pravidelnej výmene čerstvej krvi medzi krajinami, kde je ich chov na najvyššej úrovni medzi Dánskom, Fínskom, Švédskom, Holandskom, Švajčiarskom, USA, Južnou Afrikou a Nemeckom. Výmena s britskými ostrovmi prebieha bohužiaľ stále len jednosmerne (šesťmesačná karanténa pre psy dovážané do Veľkej Británie). Napriek veľkým ťažkostiam sa i anglickí chovatelia pokúšajú cielene importovať psov do Anglicka. Preto môžeme povedať, že rodina bíglov je medzinárodná.
Ako podľa tohto krátkeho portrétu sami posúdite, bígl nie je bezproblémový pes. Pozoruhodné však je, že všetci, ktorí mali raz možnosť zoznámiť sa s ním a so všetkými jeho prednosťami i nevýhodami, tvrdia:
„Kto už raz mal bígla, vždy chce mať opäť len jeho.“